Keď sa povie august 1968, mnohým sa vybavia veľké mestá, Pražský hrad či bratislavské námestia. No aj naše malé obce pod Veprom žili v tých dňoch v napätí a neistote. Správy o okupácii sa k nám šírili pomaly, ale o to silnejšie rezonovali medzi obyvateľmi Utekáča a okolitých osád. Starší pamätníci dodnes spomínajú, ako sa vtedy zastavil čas a ľudia so zatajeným dychom počúvali rozhlas.
Ozveny vysielania v podhorských dedinách
Autentické rozhlasové vysielanie z roku 1968, ktoré dnes slúži ako temné zrkadlo doby, malo svoj ohlas aj v našom regióne. V Utekáči, kde sa život vždy spájal so sklárňou a prácou v lese, sa ľudia večer schádzali pri prijímačoch, aby zachytili čo i len útržky správ. Slová o odboji a statočnosti, ktoré zneli z éteru, dodávali obyvateľom odvahu tvárou v tvár neznámemu.
Okupačné vojská sa objavili aj v našich končinách – po cestách medzi Poltárom a Breznom sa presúvali kolóny, ktoré mali za úlohu „normalizovať“ situáciu. Miestni si dodnes rozprávajú, ako sa tanky zaborili do lesných ciest a stáli medzi kríkmi, akoby chceli zostať nepovšimnuté. No ich prítomnosť bolo cítiť všade – v tichu, v pohľadoch, v stisnutých pästiach.
Odvaha obyčajných ľudí
Napriek strachu sa našli odvážni, ktorí neváhali pomôcť. V Utekáči aj v susedných obciach sa organizovala solidarita – ľudia nosili jedlo a pitie tým, ktorí sa ocitli v núdzi, ukrývali známych z miest, čo utekali pred perzekúciou. Lesy Veporských vrchov sa stali prirodzeným útočiskom pre tých, ktorí sa nechceli zmieriť s okupáciou. Aj dnes, keď prechádzame týmito chodníkmi, cítime, že história tu zanechala svoje stopy.
Spomienky na august 1968 sú pre nás pripomienkou, že sloboda nie je samozrejmosťou. Naše obce možno neboli dejiskom veľkých bitiek, no ich obyvatelia prežívali rovnaké obavy a nádeje ako zvyšok Československa. Práve táto skúsenosť nás formovala a učí nás vážiť si pokoj a demokraciu, ktorú dnes máme.
Ak sa túlate po Veporských vrchoch, zastavte sa pri starých cestách a predstavte si, čo sa tu odohrávalo pred vyše polstoročím. História nie je len v učebniciach – je v nás, v našej krajine, v tichu lesov, ktoré si pamätajú viac, než prezradia.