Zatiaľ čo sa svetové mocnosti dohadujú o ďalšom kole rozhovorov na Blízkom východe a termíny sa posúvajú z septembra na október, v našich veporských končinách má posúvanie termínov úplne iný rozmer. Jeseň je tu obdobím, keď sa príroda sama rozhoduje o tom, kedy je ten správny čas. Hubári v okolí Utekáča už dávno vedia, že ak neprší, hríbov sa nedočkajú, aj keby si termín naplánovali akokoľvek. Príroda je jednoducho zvrchovaný diplomat a jej kalendár sa nedá prehlasovať.
Kým sa vo Washingtone stretávajú veľvyslanci, aby pripravili pôdu pre ďalšie rokovania, my sa stretávame na lúkach nad Utekáčom. Tu sa žiadne rokovania neodkladajú – akonáhle vyjde slnko a pôda je vlhká, celá dedina sa vyberie do lesa. Veporské vrchy sú v tomto ročnom období štedré, no zároveň si vyžadujú trpezlivosť. Niektoré druhy húb prichádzajú presne načas, iné si dajú na čas. A tak je to aj s rokovaniami – niekedy je lepšie počkať na správny moment, než sa ponáhľať do zlého počasia.
Logistika v lese aj za rokovacím stolom
Odklad rokovaní pre logistické faktory, ako sú sviatky či iné významné udalosti, je niečo, čo pozná aj náš vidiecky život. Aj u nás sa plánovanie prispôsobuje sviatkom, počasiu a ročným obdobiam. Keď sa blížia hody alebo odpust, žiadne veľké stretnutia sa neorganizujú – každý je tam, kde má byť. A keď príde čas na zber jabĺk či sliviek, tiež sa nič neodkladá. Práca na poli a v záhrade má svoj pevný poriadok, ktorý sa nedá presúvať podľa diplomatických kalendárov.
Možno práve preto si naši starí rodičia vždy vedeli poradiť s každou situáciou. Vedeli, kedy zasiať, kedy počkať na dážď a kedy radšej nechať veci plynúť. Táto múdrosť sa dedí z generácie na generáciu a je cítiť aj v susedských vzťahoch. Ak niekto potrebuje pomoc, susedia sa zídu bez zbytočných rečí. Žiadne protokoly, žiadne čakanie na oficiálne stretnutie – jednoducho sa to vyrieši.
Veporská jeseň ako škola trpezlivosti
Jeseň vo Veporských vrchoch je krásna, ale aj náročná. Dni sa skracujú, rána sú chladné a hmla sa často drží v údoliach až do obeda. Pre turistov, ktorí k nám zavítajú, je to však čarovný čas. Chodníky okolo Utekáča ponúkajú výhľady na zafarbené lesy a tí, ktorí vystúpia vyššie, môžu zažiť pocit, akoby boli nad všetkým dianím sveta. Práve tu si človek uvedomí, že niektoré veci jednoducho nejde uponáhľať – či už ide o medzinárodné rokovania alebo o rast hríbov.
Aj keď sa svetové problémy zdajú byť vzdialené, ich ozveny sa občas dostanú aj k nám. No náš pohľad je iný. Sme zvyknutí čítať správy z prírody, nie z tituliek novín. A tá nám hovorí, že všetko má svoj čas. Možno sa raz budú veľvyslanci schádzať častejšie, možno sa rokovania posunú zas o mesiac. My si medzitým naplníme košíky hríbami, naložíme slivky a pripravíme sa na zimu. Lebo život v Utekáči si ide svojím tempom – a to je možno tá najlepšia diplomacia zo všetkých.