V posledných dňoch rezonuje slovenskou spoločnosťou téma únavy z vojny na Ukrajine. Zatiaľ čo v mnohých domácnostiach na Slovensku sa diskutuje o tom, či nás konflikt ešte stále zaujíma, v obciach, akou je aj Utekáč, si čoraz viac uvedomujeme, aké dôležité je nestratiť citlivosť voči utrpeniu druhých. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič, ktorý dlhodobo pôsobí vo vojnových zónach, priniesol svedectvo, ktoré by malo zaznieť aj v našich veporských končinách.
Frič opísal prvé hodiny invázie na Ukrajinu ako chaos, strach a neistotu, ktorá sa nedá porovnať s ničím, čo zažívame v mierovej strednej Európe. „Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje,“ hovorí. Tieto slová by sme mali vnímať aj v Utekáči, kde si mnohí pamätajú časy, keď naša obec žila v tieni veľkých dejín – či už to boli povojnové roky, alebo obdobie, keď sa región Veporských vrchov musel vyrovnávať s ťažkými ekonomickými a spoločenskými zmenami.
Čo znamená byť unavený z vojny, keď nebojujete?
V Utekáči a okolitých obciach Poltárskeho okresu si čoraz viac uvedomujeme, že solidarita nie je len prázdne slovo. Kým na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a ničeniu svojich domovov, my tu riešime ceny potravín, stav ciest alebo úrodu v záhradách. To neznamená, že naše starosti nie sú platné – ale mali by sme si zachovať perspektívu. Práve vďaka pokojnému životu vo Veporských vrchoch môžeme byť tí, ktorí podajú pomocnú ruku, či už formou materiálnej zbierky, alebo aspoň tým, že na Ukrajinu nezabudneme.
Frič upozorňuje, že naša vlastná obrana by bola v prípade konfliktu oveľa drahšia, než si dokážeme predstaviť. Táto myšlienka by mala rezonovať aj v našich komunitách. Utekáč je známy svojou hrdosťou na históriu – od sklárskych tradícií až po odboj počas druhej svetovej vojny. Práve preto by sme mali byť vďační za mier, ktorý dnes máme, a zároveň si pripomínať, že sloboda nie je samozrejmosť.
Lokálna solidarita má zmysel
Aj v našom regióne sa nájdu ľudia, ktorí pomáhajú Ukrajine – či už finančne, alebo dobrovoľnícky. Mnohí si pamätajú, ako sa počas pandémie alebo povodní spájali susedia, aby si navzájom pomohli. Rovnakú solidaritu by sme mali prejaviť aj voči tým, ktorí čelia vojne. V Utekáči a okolí môžeme organizovať zbierky, podujatia na podporu Ukrajiny alebo aspoň diskusie, ktoré nám pripomenú, že mier v našich horách nie je len náhoda.
Fričove slová o únave z vojny by nemali byť dôvodom na ľahostajnosť, ale naopak – výzvou na zamyslenie. Ak sme unavení, mali by sme si uvedomiť, že naši susedia na východe sú unavení oveľa viac. A ak chceme, aby naše deti vyrastali v pokojnom prostredí Veporských vrchov, musíme sa zaujímať o to, čo sa deje za našimi hranicami. Lebo mier začína tam, kde končí ľahostajnosť.
Utekáč je malá obec, ale aj malé kroky môžu mať veľký význam. Pripomeňme si, že solidarita nie je slabosť, ale sila. A že práve vďaka tomu, že tu môžeme pokojne žiť, máme povinnosť pomáhať tým, ktorí tú možnosť nemajú.